Prvý piatok našej dovolenky na Jindrichohradecku sme sa vydali trochu nižšie. Aj keď všetko je relatívne. Z Nové Bystřice, ktorá leží asi 590 metrov nad morom, sme zišli do južných Čiech do Chlumu u Třeboně, ktorý má nadmorskú výšku 460 m, pritom doma sme niekde na 200 mn / m. To je rovnaký paradox, ako keď ideme na sever na Južnej Moravu. A aj keď som pôvodne plánoval ísť do vyšších polôh, aby som sa v sparnom lete ochladil, dnes sme sa išli trochu ohriať. Toto leto sa mi naozaj zdalo byť trochu zvláštnym. Vstali sme o trochu skôr, skontrolovali aktuálne počasie aj predpoveď na plánovanej trase a po výdatných raňajkách vyrazili juhozápadným smerom. Cestovný plán bol nabitý miestami, ktoré chceme dnes navštíviť.
Zobrali sme to okolo golfového ihriska za Novou Bystřicí a pri jazere Blanko aj rovnomennom penzióne zahli vľavo na juh na hranicu Čiech a Rakúska. Trasa je zjavne využívaná nielen cykloturisami, ale aj golfistami. Pre elektrické vozidlá tu platí výnimka zo zákazu vjazdu.
Pred nami sa ukázala nádherná planina. Avšak nie na dlho. Na konci rovinky je dedina Haugschlag a tu začínajú pekné kopce a končí Rakúsko. Respektíve je tu najsevernejší bod územia Rakúska. Uznáte, že sme si nemohli nechať ujsť navštíviť toto miesto, keď už sme tu. Takže sme prešli dedinu Haugschlag a zamierili severozápadne na Rottal. Krajina je tu nádherná a udržiavaná, radosť jazdiť, aj keď tie kopce a kopčeky dajú občas trochu zabrať. Tie pocity ale stoja za to. Onedlho sme boli na rázcestí, kde začína trasa k onomu najsevernejšiemu bodu Rakúska.
Potom nás čakala nádherná jazda smrekovými lesmi po úzkej asfaltke v nadmorskej výške medzi 500 a 600 metrami. Čistý vzduch, balzam na naše pľúca. Asi desať kilometrov sme išli niečo cez hodinu. Nie, že by tých pár stúpaní nás tak zdolalo, skôr nám opäť zachutili čučoriedky, a že ich tu je! Dlhým zjazdom sme sa opäť dostali „skorodomov“, teda do Čiech. Cesty sú tu cyklistami naozaj hojne využívané, nazval by som to cyklodiaľnica.
Cyklisti, kam sa pozriete
Hranicu medzi oboma štátmi spoznáte, len keď ju hľadáte. Vľavo Česká Republika, vpravo Rakúsko. Máte pas? Nie? Nevadí. Nikoho to nezaujíma.
Toto je hranica medzi dvomi štátmi
Takže sme po krátkom odpočinku, či skôr rozkoukávání, fotografovaní a prečítaní pár informácií na odpočívadle na hranici opäť šliapli do pedálov, tentokrát už po rovinkách a za pol hodiny už sedeli v kempingu Kapřík na brehu rybníka Hejtman a pili kávu. Tentoraz priateľka opäť bez šľahačky, sprejové emulzie naozaj nemusí.
Kemping Kapřík sa mi celkom pozdával a príjemne sme si tu oddýchli. Možno by som aj povedal, v nastalom teple, ktoré tu dole na nás čakalo, pôsobil aj romanticky. Bufet, voda, pohoda, drevené chatky … Dal sme sa do reči s jedným pánom, vraj sem jazdia pravidelne už dvadsať rokov. Po pravde, to som si nevedel predstaviť, že by som dvadsať jazdil na dovolenku na rovnaký rybník. Vraj si tu môžem kúpiť povolenku, požičať prút … Ďakujem, to nie je moja šálka čaju, keď už, tak sa zrkadlovkou v ruke 😉 A vraj aj spoločné WC a sprchy sú tu čisté. priateľka tie WC vyskúšala, ale vraj si čisté WC predstavuje inak. A chodiť vo dno v noci v daždi aj inokedy niekoľko desiatok metrov na záchod a čakať vo v prípadnom rade…
Nakoniec sa pán pochválil, koľko ho stál týždeň pre tri osoby, psa a auto, ako je to lacné. My sme síce len dva a bez psa, zato tiež s autom, ale naša viac ako dvojtýždňová dovolenka v apartmáne, kde sme mali úplné súkromie, nás vyšla v prepočte len o 20% drahšie, než pána s požičiavanými prútmi. Tak neviem, dnes tu bolo pekne, ale dva týždne tu mať dovolenku asi nebudem. Aj keď prespať jednu noc pri dlhšom výlete po krajine si dokážem predstaviť. A pretože mám už aj celkom objemné brašne na bicykel, tak si pár vecí sebou dokážem priviezť.
Pokochaní krásou tunajšej prírody sme sa vrátili do mesta s cieľom nechať pokochať tiež naše žalúdky. V kempingu nám bola doporučená reštaurácia Stará pošta, kde ale bolo plno, tak sme sa vydali vyhliadkovým tempom po meste objaviť iný podnik. Žiaľ, všade plno. Bolo tu tak veľa turistov a cykloturistov, že sa nezmestili nielen na stoličky reštaurácií, ale občas ani na cesty. Nezávidím miestnym vodičom áut v letnej turistickej sezóne. Došli sme až na opačný koniec hrádze rybníka Hejtman, ale reštaurácia tiež plná. Tak sme to vzali ešte hore do mesta okolo kostola, ale nikde nič, čo by pripomínalo reštauráciu, tak sme sa vrátili k Pošte. Tu sa to trochu uvoľnilo a bicykle môžete parkovať tak, že na ne vidíte a nie sú od vás ďaleko, tak sme si sadli a objednali. Jedlá sú tu jednoduché, nemusíte ani vyberať z tridsiatich druhov. A navyše, všetky jedlá stoja rovnako! V deň našej návštevy 85 korún plus príloha. Na našu objednávku nám k mäsu pripravili chutný zeleninový šalát bez octovej zálievky.
Aj keď reštaurácia pôsobí skôr lacnejším dojmom, nemožno povedať, že by sa tu nedalo vybrať a prípadne nakombinovať chutné jedlo, aj keď sa skôr hodí k hosťom kempov, ktorých je v okolí naozaj nevídane. Dať si kávu sme sa ale rozhodli zase v inom lokáli, ktorý sme videli pri prechádzke mestom.
Asi to bola chyba. V malej cukrárni v podstate oproti cez križovatku popoludní mali snáď tri zákusky a na otázku o šľahačke do kávy dostala priateľka odpoveď, že kedysi ponúkali domácu šľahačku zo smotany, ale že to zákazníci neboli ochotní platiť a preto teraz ponúkajú k zákuskom a káve len tú kupovanú v spreji. Chuť na kávu nás okamžite prešla a dojem lacného Chlumu sa v nás viac prehĺbil. Škoda, tak pekný kraj to tu je.
Takže smer východ, ide sa domov. Ešte sme sa zastavili kúsok od Pošty v športovom cyklo lyžiarskom obchode skontrolovať, čo môžu ponúknuť. Zaujímavý a široký sortiment, len tenké čiapky pod cyklistickú prilbu som nezohnal. Ale dobre vedieť, že neďaleko od penziónu je tak kvalitný obchod s náhradnými dielmi a doplnkami na bicykle. Ak budete v tomto kraji v technických ťažkostiach, neváhajte.
Po pár kilometroch tunajších roviniek sme sa dostali na hranicu, kde ako hovoril pred pár hodinami istý pán svojmu synovi „začína poriadne dlhý kopec“. My sme našťastie nešli späť na Rottal, ale vpravo po hlavnej na Schlag a Litschau. Je to tiež cez kopce, ale občas striedané príjemnými zjazdmi, takže je kedy si od neustáleho šliapania oddýchnuť.
Prešli sme peknou rakúskou dedinkou a po pár kilometroch sa dostali na „bundesku“, hlavnú cestu na Novou Bystřici. Bola mierna doprava, takže sa išlo príjemne. Za dedinou Illmanns už to bol kúsok na osadu Grametten, čo už je vlastne hranica medzi Rakúskom a Českou republikou. Na záver sme sa z Grametten zviezli prudkým kopcom až do Nové Bystřice. Opäť ako minule, prechádzate nádhernou prírodou a potom zrazu ste kúsok od penziónu. Tento kraj sa mi naozaj páči.
Dnešný výlet bol dlhý. Ako časové, tak na vzdialenosť. Překovali sme viac ako 63 km (s rôznymi obchádzkami) a 480 m sme nastúpali. Trochu som sa toho bál, keď som to plánoval, ale nakoniec sa ukázalo, že Chlum u Třeboně zase nie je až tak ďaleko od Nové Bystřice a v priebehu jedného dňa tak môžete navštíviť nielen dva štáty, ale aj úplne odlišné prírodné terény. Pri večeri sme sa zhodli, že Chlum určite stojí za ďalšiu návštevu, len návrat naplánujeme cez síce dlhšiu, ale menej náročnejšiu trasu pozdĺž českej hranice.
