Povzbudený najazdenými kilometrami na Mikulovsku a snáď aj vzrastajúcou kondíciou som naplánoval výlet na hrad, ktorý sa nám ukazoval takmer na všetkých výletoch po okolí. Vedel som, že kým k nemu neprídem, nebudem mať pokoj. A tak sme po raňajkách na penzióne zamierili, ako obvykle, k stanici a potom ďalej k česko-rakúskej hranici s hojdačkou. Potom už sme ale išli úplne novou trasou.
Hneď za hranicou sme na križovatke zabočili doľava na dedinu Ottenthal a plynulo prešli do Guttenbrunnu. Tu sa začalo ukazovať, že dnešný výlet bude kopcovitý a v nohách to začínalo byť cítiť. Zatiaľ sme išli skoro stále len po rovinách, ak nerátam prejazd Pálavy do Milovic. Po pravej ruke sme mali výhľad na hrad Falkenstein a pri zjazde do rovnomennej dediny nám bolo fajn, ale súčasne nám bolo jasné, že si tie stratené metre budeme musieť zase vystúpať. V dedine sme našli smerovku k hradu a začali stúpať do prudkého kopca, až sme došli až k bráne hradu.
Chvíľu sme sa tu zdržali a potom pokračovali ďalej. Zjazd do Poysbrunnu bol fajn, ale potom opäť na nás čakalo stúpanie smerom k hlavnej ceste. Ďaleko pohodlnejšie ho vyšli dvaja dôchodcovia na elektrobicykli, ktorí nás pozdravili a išli si ďalej
Na hrad Falkenstein je krásny pohľad zo všetkých strán. Ale ďaleko viac teší, keď viete, že ste zvládli výjazd na neho. Ale rovnako pekný pohľad je z Rakúska aj na Mikulov pod Pálavou.
Hlavnú cestu sme križovali a ďalej išli okreskou, opäť zase z kopca, až do dediny Hernbaumbgarten. Pôvodne som chcel ísť na Katzelsdoft a tak na Moravu, ale kilometre a hlavne nastúpané metre už sme celkom dosť cítili, tak som navrhol skrátiť trasu výletu a zamieriť priamo k hranici na Valtice.
Vyšli sme na kopček a potom zase zišli do dediny Schrattenberg, za ktorou kúsok už je hranica. Opäť ale musíte do kopca. Letnú horúčavu a výhľad nám spríjemnili zrelé marhule, ktoré tu rastú na stromoch u málo frekventovanej cesty.
Našťastie toto bol posledný kopec na našom dnešnom výlete. Po prekročení hranice sa nám do Valtíc nechcelo, na prehliadku mesta sme boli celkom unavení, necháme si to na inokedy. Zabočili sme doľava, po starej pohraničnej ceste a zastavili sa na chvíľu pri Múzeu železnej opony. Okrem miestnosti zariadenej v štýle osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia je tu zachovaný aj kus oplotenia z čias, keď tu vojaci chránili socializmus. Samozrejme je tu aj bufet pre občerstvenie početných cykloturistov.
Bolo už popoludní a pomaly sme začínali mať hlad na poriadny obed. Dúfali sme, že niečo objavíme v obci Úvaly, ale aj keď sme ju prešli prakticky celú, žiadnu otvorenú reštauráciu sme nenašli, nezostávalo, než dôjsť do Sedleca alebo priamo do Mikulova.
Zišli sme teda z kopca pohodlne na hlavnú cestu pred Sedlec a pri stanici cez koľaje opustili hlavnú a išli ďalej cyklistickým chodníkom. Krčma pri železničnej stanici sa nám nepáčila a do Mikulova je to len kúsok. Onedlho sme do razili do mesta.
Výlet to bol naozaj náročný. Prešli sme 50 kilometrov a nastúpali pri nich celkom 500 metrov. Vzhľadom k slabému začiatku roka aj krátkosti tohtoročnej dovolenky to bol slušný výkon, aj keď viem, že dokážeme viac. Snáď sa moja chrbtica dá do poriadku a vrátime sa k výkonom, ktoré sme podávali napríklad na Šumave alebo v Orlických horách.
Ale som rád, že sa na hrad Falkenstein už nemusím len pozerať z diaľky, ale že sme k jeho bránam došli na svojich bicykloch.
