Hoci Mikulov leží na svahoch Pálavy, má pre cyklistov nespornú výhodu. Nemusíte jazdiť na bicykli vždy len v kopcoch, môžete zvoliť aj úplne rovinaté trasy. A pretože som bol na dovolenke na bicykli prvýkrát po dvoch rokoch od operácie bedrovej platničky a pred dovolenkou sme najazdili iba 400 kilometrov, nemali sme takmer žiadnu kondíciu, tieto rovinaté trasy mi náramne vyhovovali. A preto som si trúfol aj do vzdialenejšieho rakúskeho Laa. S nečakanou odmenou.
Pri prvom pohľade do mapy Mikulovska sa zdalo mesto Laa an der Thaya ďaleko. Je to nejakých 30 kilometrov a v Rakúsku. Pred nami ale bola pekná slnečná a teplá júlová streda, trasa po takmer absolútnej rovine, tak sme sa po raňajkách rozhodli vyraziť.
Prešli sme mestom a na kruháči zabočili smerom na železničnej stanici, sa začína tu trasa vedúca až k hranici s Rakúskom. Asi poldruha kilometra pred ňou sme zabočili doprava na starú signálku, ktorú používali bývalí pohraničníci. Dnes je to skvelá cyklotrasa s kvalitným asfaltovým povrchom, hojne využívaná cyklistami. Vedie v poliach pozdĺž železničnej trate a je tu naozaj pokoj a krásny výhľad do krajiny.
Po asi piatich kilometroch sme sa zastavili v dedinke Březí v krčmičke pri železničnej stanici na malé osvieženie. Vodu sme síce viezli v našich bidonoch, ale v tom teple je každá príležitosť doplniť tekutiny vítaná. Po krátkom odpočinku v tieni pergoly sme vyrazili na ďalšiu etapu k Novému Přerovu, kde je možnosť prejsť hranicu a vstúpiť do Rakúska. Okolo Starého Přerova do Wildendürnbachu vedie krásna asfaltka lemovaná ovocnými stromami a s výhľadom na vinice.
Vo Wildendürnbachu sme sa napojili ha hlavnějšiu cestu do Laa, ale aj uprostred týždňa tu bola automobilová premávka slabá. Rovnako sme ale u farmy (?) Rothenseehof opustili cestu a vydali sa vľavo cestou do lesa a polí. A dobre sme urobili. Po ani nie kilometri pekného výletu som si všimol vo vzduchu typického veterného rukáva. Ovšem na aeroklubácké letisko sa mi zdalo že je tu málo miesta a nezvyčajne blízko les. Keď sme prišli bližšie, zbadali sme modelárske letisko.
Letisko som si so záujmom prezrel, škoda len, že tu neboli žiadni modelári. Pokračovali sme teda ďalej, po dvoch kilometroch sme prišli do mesta a podišli sme nový obchvat.
V tejto časti Laa an der Thaya so staršou zástavbou majú široké chodníky, čiarami rozdelené na časti pre chodcov a cyklistov. Rešpektovali sme samozrejme rakúske dopravné značenie, ale niekoľko domácich zjavne nie, veselo si išli po ceste. Využili sme tieňov pod stromami a niekoľko lavičiek na ulici a krátko si oddýchli. Pred nami bolo centrum mesta.
Po pár minútach jazdy a niekoľkých križovatkách sa pred nami otvorilo centrum s námestím po ľavej ruke. Jeho dominantou je radnica, vraj najkrajšia v Dolnom Rakúsku. Nemáme dôvod myslieť si opak.
Na námestí v Laa sú jednosmerky pre autá s možnosťou krátkodobého parkovania a niekoľko lavičiek a stojany pre bicykle. A samozrejme cukráreň, kde sme nemohli odolať kvalitnej zmrzline. Pochutnali sme si, prešli sa po námestí aj chvíľu posedeli na tomto krásnom mieste.
Poctivá zmrzlina, doslova napchatá po okraj do kornútku, bola zaslúženou odmenou za prvú polovicu cesty. Aj keď po rovine predsa len sme mali v nohách tridsať kilometrov a ešte nás čakala rovnako dlhá cesta späť do Mikulova. Náš výpadok kondície po mojej operácii L5S1 platničky bol predsa len poznať. Ale aj tak sa dajú podobné výlety s prestávkami zvládnuť. Čo ma potešilo, že ma nebolel chrbát, len som si musel častejšie odpočinúť od sedla svojho bicykla. A dávať si pozor na nerovnosti na ceste. Menšia jamka alebo prejazd spadnutej vetvičky zo stromu boli v bedrách bolestivo cítiť.
Pokochali sme sa námestím v Laa a vydali sa späť rovnakou cestou, ako sme prišli. Čím viac sme sa blížili k Mikulov, tým viac boli poznať dnešnej prejdené kilometre v nohách a aj to najmenšie stúpanie, hoci krátke, dalo zabrať. Utešovali sme sa, že je to tréning a každým ďalším výletom sa to bude zlepšovať. Škoda len, že tohtoročná dovolenka je taká krátka, len deväť dní.
Po návrate na Moravu sme využili sezónnu reštauráciu v Novom Přerove na obed. V podstate len z asfaltky zahnete (zo smeru na Březí a Mikulov) doľava cez lúku do záhrady rodinného domu, kde na vás čaká milá pani domáca a výber z niekoľkých bežných jedál, kofola alebo pivo a nejaký ten nanuk. Posedenie v tieni stromov a doplnenie tekutín v tomto horúcom dni nám padlo vhod, rovnako tak ako chutné jedlo.
Prišlo mi sympatické, ako pani dokáže využiť možnosti, ktoré sa jej ponúkajú. Cykloturistov je tu v lete naozaj veľa a prechádzajú prakticky okolo jej záhrady.
A potom už nezostávalo, než s plným žalúdkom a unavenými nohami dôjsť ten kúsok na penzión do Mikulova. Bol za nami únavný, ale naozaj pekný výlet. Ušli sme 60 kilometrov aj keď s prevýšením len 190 metrov, ale chýbajúca kondícia a horúco bolo poznať. A to som netušil, že sme v Laa neboli naposled 😉
