Návšteva Laa aj samotná cesta tam a späť sa nám tak páčila, že sme sa rozhodli si pred koncom dovolenky v Mikulove si ju ešte raz zopakovať. Aby to ale nebola úplne nuda, naplánoval som spiatočnú cestu trochu inak. Úplne postačí, že cesta tam kopíruje prvú návštevu Laa v Rakúsku.
Prešli sme rakúskym vidiekom aj poľami pred Laa okolo letiska, ako pri prvom výlete a opäť sa zastavili na námestí. Samozrejme sme nemohli opäť si dať porciu tunajšej naozaj dobrej zmrzliny v tieni nádhernej radnice.
Po návšteve námestia a jeho zákutí nastal čas pokračovať ďalej. Z centra mesta sme sa vydali na sever, smerom k českej hranici. Mesto siaha prakticky až k nej. Za ňou sa ale svet prakticky mení. Z bývalej colnice je kasíno, cyklotrasa je nejaká divná, po kosení trávy ju nechali len tak ležať…
Prvou dedinou je Hevlín, okrem tehelne tam nie je nič zaujímavé. Nejaká tabuľa nás smerovala k penziónu naľavo od hlavnej cesty, ale buď tam penzión nie je alebo nič zvonku ako penzión nevyzerá. Obed sa teda odkladá.
Až po Hrabětice to vyzerá, že tu nie je cyklistický kraj. Jedna dedinská krčma. No nič, prišliapneme si ďalej ho Hrušovan nad Jevišovkou. Našťastie tu už sme sa zase cítili ako cykloturisti na Mikulovsku. A narazili na skvelú reštauráciu s terasou kúsok po vjazde do mesta.
Dobrý obed a odpočinok pod slnečníkmi nám vlial hŕbu síl do ďalších kilometrov. Pokračovali sme po hlavnej do centra a zabočili doprava na Drnholec. Pred ním sme zahli na Jevišovkou a cez pokojnú dedinu sme sa dostali do Nového Přerova, na našu už starú známu cyklotrasu na Březí a Mikulov.
Výlet to bol pekný, škoda že s týmto krajom rozlúčkový. Okolie Mikulova je naozaj ideálnym miestom pre menej zdatných cyklistov alebo vhodné pre výlety rodín s deťmi. Navyše je zo Slovenska blízko a koketujem s myšlienkou na krátke predĺžené víkendy s bicyklom. Niektoré trasy by som si presiel rád ešte raz, ale zostali mi ešte miesta, ktoré som navštíviť nestihol. Tak snáď nabudúce.
