Orlické hory sú miestom, kde môžete podnikať cyklovýlety nielen po českej strane hranice, ale prechádzať aj cesty v Poľsku. Spoznáte tak rozdiely v oboch krajinách a tiež máte na výber viac trás. A tak sme sa z penziónu v Horní Rokytnici vydali najskôr do Poľska, aby sme sa vrátili okolo priehrady a našli v lese tiež niekoľko betónových bunkrov z druhej svetovej vojny.
V Orlických horách prakticky nenájdete kúsok rovného miesta. Stále idete buď z kopca alebo do kopca. A tiež sa tak vraciate späť na ubytovanie. Dávam prednosť trasám, kde vyrážame do kopca, keď sa môžeme na konci výletu, keď už sme unavení, vrátiť zjazdom dole. A tak som naplánoval aj tento česko-poľský výlet. Preto sme ráno vyrazili z penziónu doprava hore, smer Bartošovice v Orlických horách. Fotografie v tomto článku dokumentujú stav začiatkom augusta 2010, kedy sme tu trávili našu cyklodovolenku.
Bartošovice ležia v údolí Orlice, takže sme najprv pár kilometrov stúpali nahor a potom zišli zase dole. Dedina je to pekná a turistom naklonená, po dobu dovolenky sme ju navštívili niekoľkokrát a je tu veľký výber krčmičiek a penziónov, kde sa môžete dobre najesť alebo občerstviť. A tiež je tu cestný hraničný prechod do Poľska, zabočili sme teda doľava a hneď za mostom sa zmenil svet.
V dedine Niemojów si môžete vybral jazdu doľava proti prúdu Orlice alebo doprava a opustiť tok rieky. Išli sme doprava. Cesty tu nevyzerajú najlepšie.
Sem tam narazíte v tejto časti poľských Orlických hôr aj na nejakú premávku.
Po asi kilometri od Niemojowa je križovatka, my sme si vybrali cestu vľavo na dedinu Rózanka. V tejto na pohľad opustenej krajine sme si vychutnávali pohľady do krajiny aj pokoj na ceste. Skvelý odpočinok, sem tam nejaký kopec.
Pred Rózankou sme zabočili doprava, prešli malý hrb a vychutnali si zjazd do prvého cieľa dnešného výletu. Mestečko Miedzylesie. Tentokrát som prišiel z inej strany, než pred asi pätnástimi rokmi, takže som najprv ospalé mesto nespoznával. Nakoniec som aj našiel budovu, v ktorej sme si vtedy kupoval zmrzlinu, ale na baráku zostalo len zamurované okienko a pred ním posedávali dvaja chlapíci…
No nič, nebol žiadny dôvod sa tu zdržiavať, pred nami bola ešte celkom dlhá cesta a hlavne strmé kopce. Takže sme vyšli z Miedzylesie na Smreczynu a začali sme hľadať onú strmú cestu na hranicu. A čakali, či sa objaví pohraničník na motokrose 😉
Vystúpali sme teda ten krpál až na hranicu, nikto si nás nevšímal, pohraničník na motorke sa neobjavil. Tak som si aspoň urobil foto na pamiatku.
Na colnej a pohraničnej búdke sú k dispozícii aj informácie a mapa.
Stúpanie je to celkom náročné, tak sa nesmiete čudovať, že som trochu odpočíval a ako zámienku pre odpočinok som mal fotografovanie;)
Na rázcestí na hranici sme to vzali doľava. Vpravo sú České Petrovice, to už poznáme, naľavo Petrovičky a prudký zjazd. Autá asi dnes predbiehať nebudem, na tie brzdy sme ale zvedaví 😉
Čo vám budem rozprávať, zostup je to do Mladkova pekný, len to nepodceniť a ubrzdiť. V Mladkove sme sa zastavili, jednak si zopakovať fotografiu pri kamennom vtáku na začiatku dediny, jednak v reštaurácii naproti si dať niečo dobré pod zub 😉
Dobrý obed spolu s krátkym odpočinkom sa hodili pred ďalšou cestou. Pred nami bola priehradná nádrž Pastviny. Tentoraz sme zvolili obchádzkovú trasu, v dedine sme zabočili doľava smerom k hrádzi. Pripomenul som si časy, keď som tadiaľ prechádzal prvýkrát. Len budov trochu pribudlo a zmenil sa celkový vzhľad okolia.
Okolo priehrady vás povezie auto-vláčik.
Keď sme si dostatočne užili pohľade na vodu a jej okolie, šliapli sme opäť do pedálov, tentoraz po západnom brehu priehrady, až do Klášterca nad Orlicí. Hneď skraja mestečka sme ale zabočili doľava na západ, smerom na Žamberk, ale len kúsok. Vo Zbudově sme opustili hlavnú cestu a opäť nás čakali kopce.
Za Končinami sme opustili asfaltovú okresku a pokračovali priamo smerom do lesov. Cesta je miestami asfaltová, miestami šotolinová a medzi stromami narazíte na staré bunkre.
Neďaleko Rašeliniště pod Predným vrchom na rozcestí je informačná tabuľa. Dostanete sa odtiaľto na veľa miest.
A na „každom rohu“ sú tu betónové zruby. V podstate sú od seba na dohľad. Tak boli budované, aby sa vzájomne kryli paľbou pred postupujúcim nepriateľom.
Ako sme lesom prechádzali okolo zrubov, tu pri ceste, tam ukryté medzi urastenými smrekmi, prišli sme k ceste medzi Rokytnice a Bartošovice.
To samozrejme znamenalo, že je koniec stúpania, že nás už čaká len príjemný zjazd do penziónu.
Celý výlet nebol dlhý, aj keď sme pri ňom prešli veľký kus Orlických hôr na českej i poľskej strane a tiež sa pozreli k priehrade Pastviny. Avšak celkový počet nastúpaných metrov takmer tisíc za jeden deň bol pre nás asi tak na hornej hranici schopností. Ovšem Orlické hory za tú námahu stoja. O tom, že rovnaký názor má veľa ľudí, svedčí aj množstvo cyklistov, ktorých sme tu, okrem jazdy v Poľsku, stretli.
