V pondelok po raňajkách v penzióne sme sa vydali na plánovaný výlet do Jindřichovho Hradca. Včera sme mesto navštívili autom a spoznávali ako peší turisti, dnes sme mali prozaickejšie plány. Potrebovali sme dovybaviť naše bicykle nejakými doplnkami a z internetového vyhľadávania som vedel, že v Jindřichovom Hradci je hneď niekoľko cyklopredajní-cykloservisy. A tak sme si urobili peknú vychádzku. Nechcel som skraja dovolenky zdolávať veľmi veľké stúpania, ani som nechcel absolvovať celú trasu tam a späť po úplne rovnakej ceste. Preto som prvú časť výletu volil skôr lesom.
Vyrazili sme z Nové Bystřice na východ na Smrčnú a pred Novým Vojířovom v zjazde opustili okresnú cestu a pokračovali rovno, smerom na horský hotel Peršlák, na ktorý nájdete reklamu snáď všade v okolí 😉 Tentoraz sme hotelu nevenovali žiadnu pozornosť a zastavili sa až v smrekovom lese asi kilometer za ním.
Čučoriedky tu rastú snáď všade
Nedalo sa odolať a nenazbierať niekoľko hrstí čučoriedok. Chutili naozaj báječne a určite neprezradím žiadne tajomstvo, že sme si kvôli nim neurobili zastávku naposledy 😉
Po skvelom občerstvení sme pokračovali ďalej lesom. Zastavili sme sa na chvíľu na rozcestí, prezreli si mapu aj smerové tabule, škoda len, že do Jindřichovho Hradca to nie je 6 km, ako hlása tabuľa, z ktorej spadla jednička 😉 Celkom nás prekvapilo, koľko cykloturistov za krátku chvíľu prešlo rôznymi smermi. Stretávajú sa tu tri lesné cesty, hojne využívané cykloturistami.
Kolegov na kolesách sme stretávali prakticky celú cestu. Lesom sa išlo krásne, vôňa lesa nám pripomenula, ako to kedysi voňalo vo Vysokých Tatrách, než v roku 2004 ich postihla prvá kalamita. A čo, nedokončila veterná smršť a požiar, to dokaličil človek. Ako predniesla pri jednom z výletov miestnymi lesy priatelky: „Nechápem, prečo Česi jazdia do Vysokých Tatier, keď tu majú toto.“ Jazda v takomto prostredí sú ozajstné kúpele pre pľúca a jedna dovolenka tu vydá za dvojitý pobyt v Starom Smokovci.
No aj cesta lesom raz končí a my sa dostali na rázcestie pri Novej Vsi. Prešli sme dedinou podľa, ako všade tu, dobrého značenie pre cykloturistov a prišli do Malíkova. Sa začína tu celkom prudký a dlhý zjazd k mestu, čo môže byť pohodlné len do tej doby, než si cyklista uvedomí, že tadiaľ onedlho pôjde aj naspäť, teda do dlhého kopca.
Prešli sme frekventovanú cestu do Dolného Žďáru a dedinskou cestou v pokoji išli ďalej, autá boli od nás síce na dosluch, ale išli si po svojej ceste. Onedlho už sme videli Jindřichův Hradec a jeho zámok nad rybníkom Malý Vajgar. Tentoraz sme však s bicyklami do centra nemierili, veď boli sme tam včera a mesto si prezreli.
Naším cieľom bola predajňa pre cyklistov, o ktorej sme vedeli, že je na ulici za nemocnicou. Resp. že sú na tej ulici tri predajne. A tak sme sa preplietli niekoľkými križovatkami, vyšli do kopca za nemocnicou a po pravej strane objavili prvú cyklopredajňu. Skúsime, či tu majú všetko, čo potrebujeme.
Pán Pospíšil je veľmi šikovný a ochotný človek, ako na predaj tak na servis bicyklov a má solídny výber nielen bicyklov, ale aj príslušenstva a náhradných dielov. Predniesol som mu svoju žiadosť o doplnenie výbavy našich bicyklov a ochotne nám ponúkol ich umiestnenie do predajne. Začal som zdanlivo neriešiteľným problémom. Priateľka sa za jazdy len ťažko dostáva v novom ráme k fľaši s vodou, a u nás v predajni mi povedali, že držiak na bidon na riadidlá sa dnes už nevyrába. Veľmi som tomu predajcovia neveril a spoliehal na fundovanejších machrov, ktorých môžem stretnúť na dovolenke. Pán Pospíšil mi ponúkol šikovný držiak a ochotne ho aj na priateľkin bicykel namontoval. Súčasne podotkol, že na takýto rám patrí dole iný držiak, než som ja nechal namontovať u predajcu, tak sme ho tiež kúpili. Teraz sa fľaša vyberá aj vkladá nie zhora (kde nie je v ráme dosť miesta) ale z boku a obojstranný držiak umožňuje zvoliť, či ste pravák alebo ľavák. Priateľka je ľavačka, aj keď inak je to pravé dievča na pravom mieste @-)-
Ďalším problémom bolo málo miesta na riadidlách pre príslušenstvo, keď už jednu pozíciu okupuje cyklopočítač, ďalšiu odrazové sklo, potom fľaša a ešte by tam patrila slušná lampa. A na vrch príde malá taška na drobnosti. Majiteľ šikovne siahol na regál a ukázal mi „rozdvojku“. Teda držiak na riadidlá s dvoma rúrkami za sebou pre umiestnenie doplnkov. Žiadosť o montáž a preloženie kompjútru Longus B-3 a dodanie svietidla ho neprekvapila. Len nemal ďalšiu rozdvojku pre priateľku, ale vraj do štvrtka bude. Čo sa nám hodilo, lebo sme už vedeli, že štvrtok určite do Hradca pôjdeme, pravdepodobne autom.
Zostala posledná maličkosť. Nejaká taška na hornú rámovú trubku u riadidiel, kam by sa vošla peňaženka, mobil, kompaktný foťák … Aby som to mal všetko pekne po ruke a nemusel zakaždým liezť do veľkých tašiek na zadnom nosiči po stranách bicykla. Tiež som si mohol vybrať z niekoľkých modelov a za chvíľu už bola brašnička na svojom mieste, uchytená suchými zipsami. Ešte som poprosil pána majiteľa, či by nám mohol skontrolovať a prípadne dofúknuť pneumatiky. Nezaváhal ani chvíľu a za použitia kompresora upravil tlak na mnou požadované hodnoty. Na záver som ho požiadal ešte o redukciu na galuskový ventil pre používanie auto-hustilky. Len fľašu si priateľka nevybrala do nového držiaka žiadnu, lebo sa jej žiadna farebne nehodila k novému bicyklu. Nevadí.
Zostal posledný „test“, či môžeme platiť svojimi eurami pomocou platobnej karty. Pán Pospíšil nezaváhal ani tu, ukázal mi terminál a požiadal o moju kartu s delfínom. Zaplatil som teda, poďakoval a mohli sme vyraziť. Kacírsky priznám, že len kúsok do kopca do ďalšej predajne bicyklov a príslušenstva.
Predajňu s logom Author nejde prehliadnuť a trochu ma mrzelo, že sme so svojimi bicyklami Author neskúsili šťastie práve tu. Zatiaľ čo som ja vonku strážil bicykle a študoval výlohu, priateľka si vybrala svoju novú fľašu. Ja som medzitým zistil, že predajňu a servis prevádzkujú dvaja podnikatelia, teda skôr podnikateľ a podnikateľka, preto teda na mapách Google boli tu vyznačené dve prevádzkarne. Ďalšiu sme teda už nehľadali a pretože bolo po poludní, bolo načase sa zamyslieť, čo a kde budeme jesť.
Na spiatočnej trase, na konci Jindřichovho Hradca, sme si všimli smerové tabule k penziónu a reštaurácii Dobré časy. Odbočili sme teda vydať sa preskúmať, zač je toho v Hradci lakeť 😉 Vedľa penziónu sa nachádza obora a môžete tu dostať chladené mäso z diviny. Jedálny lístok nás veľmi nenadchol, aj keď interiér penziónu nevyzerá zle a snaží sa vyzerať tak trochu rustikálne / sedliacky. Ovšem danielí guláš sme si vychutnali s pocitom, že jeme vreckovou polievku gulášovú z Prievidze, z konca socializmu. Zrejme je pripravovaný z podobných surovín, ako kedysi ona čas šetriaca „dobrota“. Možno máme prehnané očakávania a očakávame na takom mieste poctivú sedliacku kuchyňu bez glutamanu, škrobu na zahustenie a iných šmaku-lád. Za mňa môžem povedať, že som nenašiel dôvod sa sem kedykoľvek vracať.
Až do Žďáru cesta ubiehala pekne. Najmä keď sa môžete občerstviť dobrými slivkami alebo natrhať materinu dúšku do čaju na penzióne. Cesta je naozaj frekventovaná, každú chvíľu nás niekto míňal alebo sa tiež zastavil ochutnať pár sliviek.
Za Žďárem nás čakal kopec do Malíkovej. Hľadal som očkom, či neuvidím v dedine krčmu, terasu, možnosť zastaviť sa na kávu, ale nič. Musel som si nechať zájsť chuť. Došli sme teda do Novej Vsi, kde sme ale opustili značenú cyklotrasu, neprešli dedinou, ale odbočili na jej začiatku vľavo a po asi kilometrovej jazde lesom sa objavili na križovatke. Cestu sme prešli krížom a opäť vošli do lesa, aby sme po chvíli došli do dediny Sedlo. Na križovatke nás upútala reklama na reštauráciu, ktorá nás nasmerovala na starú školu, slúžiacu ako viacúčelový objekt pre voľby aj ako krčma. Tu sme si teda tie dve kávy objednali a nechali si ich podať cez zamrežované okno von, kde sme sedeli na záhradke. Kafe nebolo zlé, ani veľmi nestálo a celý čas na mňa dýchala atmosféra možno konca šesťdesiatych rokov. Ako by som sa videl vo filme s Hanákom, skôr jeho dcérou v krčme, Rebelové. Sem by som sa pokojne vrátil, ale už sme okolo neprechádzali.
Do krčmy prišiel ďalší cyklopár, dali sme pár slov a vypadlo z nich, že do Českej Kanady jazdia už dvadsať rokov. Vtedy sme im ešte nerozumeli prečo, keď v Čechách je toľko krásnych miest na cykloturistiku a toľko sme ich ešte neprešiel, ale Českú Kanadu sme si obaja zamilovali a dnes sa im už nečudujem. Sami totiž vážne uvažujeme, že nabudúce si dovolenku tu zopakujeme. A dnes už aj vieme, že by sme neboli v penzióne jediní, ktorí jazdia pravidelne. Tunajší kraj má fakt niečo do seba 🙂
Po káve a odpočinku nás čakali posledné kilometre domov. Nasledujúcou dedinou je Nový Vojířov, za ktorým v tiahlom stúpaní sa sprava napája cesta k hotelu Peršlák, kam sme ráno smerovali cestou do Jindřichovho Hradca.
Cesty sú tu pekné, aj keď úzke, aspoň tu tých pár áut, čo sa po nich pohybuje, nejazdí veľmi rýchlo. A cyklista si môže vychutnávať krajinu aj pri tiahlom stúpaní. A ak vyjdete nad Vojířov, tak už ste v Smrčnej a odtiaľ je to len kúsok a skoro po rovine do Nové Bystřice, kde hneď na začiatku môžete k večeru využiť reštauráciu na križovatke pod námestím, alebo sa vrátiť do svojho penziónu či využiť inú reštauráciu vo meste.
Pondelkový výlet sa nám vydaril a hlavne sme objavili úplne skvelý cykloservis, kde sa nemusíte ani vy báť nechať svoj bicykel na opravu alebo dovybavenie. Obed síce nebol nič moc, ale recesisticko-nostalgická káva nám to vynahradila 😉 A jazda lesmi alebo lúkami Českej Kanady sa jednoducho nezabúda.
