„… mráz, zima a chlad!“ Som si spieval skoro celý deň na tomto výlete refrén zo známej pesničky: „Mám malý stan“ – a nohy tak dlhé, ma na nohy ťahá, snáď zo všetkých strán. No lenže po utorkovom daždivom dni vyzerala predpoveď počasia na celkom solídny deň. Síce teploty okolo 15°C, ale bez dažďa, aj keď zamračené. Tak sme sa teplo obliekli a vyrazili z Nové Bystřice severovýchodne objavovať krásy Českej Kanady.
Vyrazili sme z nášho penziónu „Apartmány Sluníčko“ a zabočili vľavo po ceste smer Slavonice. Cesta je tu skôr rovinatá, po pravej ruke je dedina Albéř, vľavo sú postupne za sebou dve odbočky na Kunžak. Prvá vedie cez Hůrky, druhá na Blato a Matějovec, pre dnešný výlet sme zvolili tú druhú. Je to cesta menej frekventovaná, takže tam majú cyklisti väčší pokoj. Za križovatkou začína cesta mierne stúpať, takže nás trochu zahriala. Niekde pred Klenovou sme sa zastavili, pretože na lúke rástla krásna huba, neodolal som a urobil obrázok.
Kúsok za Klenovou, v mieste zvanom „Rožnov“, je bizónia farma. Na trasách v okolí je vidieť niekoľko reklamných pútačov. Pretože pre nás Európanov je to predsa len dosť exotické zviera, neboli sme jediní, ktorí sa zastavili pozrieť a fotografovať. Na prvý pohľad je poznať, kto tu všetkému vládne.
Bizonia farma Rožnov
Pokochali sme sa a pokračovali ďalej. No veľmi ďaleko som nedošli. Z tých mračien nad nami začala padať voda. Na chvíľu sme sa zastavili kúsok za farmou na rázcestí a schovali sa pod strom. Zdalo sa, že ide len o malú letnú búrku a vo chvíľke bez vody sme pokračovali ďalej. Nepremokavé bundy sme nechali v brašni a išli ďalej tak, ako sme boli oblečení.
Tá voda bola vo vzduchu, nedá sa povedať, že by pršalo, skôr mrholilo, ale také drobné kvapky, že snáď nešlo ich vidieť, zato cítiť ich bolo na tvárach. Občas nič, občas zase tá zima na nos aj ruky. Došli sme do obce Matějovec a pokračovali takmer štvorkilometrovým zjazdom do Českého Rudolce. Nedávno tu položili krásny nový asfaltový koberec, nebyť tej zimy, bola by to paráda.
Hneď na začiatku Rudolce sme opustili „hlavnú“ a vzali to doprava, prešli sme tak dedinu a trochu sa porozhliadli. Až sme zase došli na „hlavnú“ a tu sa nám naskytol pohľad na zámok, ktorý má prezývku „Moravská Hluboká“.
Zámok Český Rudolec
Zámok prechádza postupnou rekonštrukciou, je v držbe súkromnej firmy, vraj z Brna. Hneď vedľa je budova miestneho Infocentra kombinovaná s bufetom / kaviarňou a s vonkajšou terasou. Pretože sa zase schyľovalo k dažďu, nechali sme bicykle vonku a okúsili tunajšiu pohostinnosť. Vnútri príjemne hriali krbové kachle, a my sme si objednali obligátne dve kávy. Prezrel som si ponuku pohľadníc, suvenírov aj máp, nič nové mi ale neponúkli, pre tunajší kraj je asi naozaj najvhodnejšia mapa od SHOCARTu, ktorú sme už mali v taške.
Pri popíjaní horúcej kávy a čakaní na lepšie počasie sme stretli krajana, prišiel so synom od Nitry, a predniesol: „Život cyklistu je o daždi, protivetru a jazde do kopca.“ Tak práve s tým dažďom by som celkom nesúhlasil, zatiaľ sme ani raz nezmokli a nechcelo sa mi ani dnes. Nechali sme ich teda odísť do toho nečasu a sami si počkali, až na ten kopec, čo nás čaká, sa to trochu vonku vyjasní.
Zdržali sme sa asi ešte polhodinu, zatiaľ som si prečítal niekoľko Infopanelov, najmä o zámku a jeho pohnutej histórii aj devastácii za socializmu. Patria k nemu aj ďalšie dva objekty, v jednom z nich, dobre zrenovovanom, sme sa práve nachádzali.
Pár sto metrov od Infocentra v Českom Rudolci, pri kostole, predajca ponúkal rôzne druhy ovocia. Priatelka vybrala pár sliviek a broskýň na posilnenie v tomto počasí, potom sme prešli dedinou a odbočili pred koncom doľava na Radíkov. Cesta mierne stúpa, opäť sme zdolávali kopec a tým sa trochu zahriali. Avšak ďaleko viac za Radíkovom, smerom na Nový Svet. Osada so zaujímavým názvom. Za ďalšou osadou Terezín sme dosiahli najvyššieho bodu dnešného výletu, 721 metrov nad morom.
Krajina je tu naozaj malebná a je radosť tu jazdiť na bicykli. Na križovatke na Zvůle sme sa na chvíľu zastavili, čučoriedky lákajú 😉 A tiež je tu veľa húb. Takže zase mám pre vás pár fotiek.
Posilnení lesným ovocím sme sa začali približovať ku Kunžaku. Cesta je tu celkom cyklisticky frekventovaná. Aj v chladnejšom počasí je tu pekne a naozaj radosť jazdiť.
Na vjazde do Kunžaku nás upútala reklama na taliansku reštauráciu, tak sme teda zabočili doprava do centra Kunžaku, že sa pozrieme. Mapy na pútačoch však nie sú príliš presné a správne orientované, takže keď sme objavili zaujímavú krčmičku s dvorom s možnosťou parkovania bicyklov, nezaváhali sme. Z jedálneho lístka sme si vybrali, dobre sa najedli a vydali sa preskúmať zvyšok Kunžaku aj možnosti dobrej kávy.
Teda naozaj dobrej kávy so šľahačkou. So šľahačkou zo smotany, pripravovanej klasickým spôsobom. Nie tie kupované peny z rastlinného oleja, ktoré nám často ponúkli. Cukráreň na námestí, kde sa pripravovali kolotoče zrejme pre víkendový jarmok, nás nenadchla ani svojim vzhľadom, ani svojou ponukou. Nakoniec sme našli aj onú propagovanú taliansku reštauráciu, ale skutočnosť bola na hony vzdialená našej predstave talianskej reštaurácie, či reštaurácie vôbec. Krčma s ponukou bez nápadu. Nie je čoho ľutovať. Asi ako celého Kunžaku. Celé mesto v nás zanechalo dojem lacného malého mesta, ktoré druhýkrát vidieť nemusíme.
Pretože sme do Kunžaku zišli z kopca, z mesta sme sa na juh museli opäť do kopca vyštverat. Do Nové Bystřice to nie je ďaleko, a z Kunžaku celkom kvalitnou cestou. Chuť na dobrú kávu nás neopustila ani pri výjazde do nadmorskej výšky okolo sedemsto metrov. Našťastie v obci so zaujímavým názvom Kaproun je pri rybníku celkom príjemný bufet, tuším „Kapřík“ sa volá, alebo tak nejako. Lenže „šľahačku“ iba kupovanú v spreji… Skúsili sme to o dom ďalej.
Tu sme sa dozvedeli, ako je kam odtiaľto ďaleko, ale na priateľkinu otázku na šľahačku sa jej opäť dostalo odpovede „Kupovaná v spreji“ a na jej zápornú reakciu na viedenskú kávu s touto syntetickou prísadou ďalšia perla: „Tak si objednajte niečo iné alebo si to objednajte niekde inde.“ Poslúchli sme odporúčanie obsluhy / vedúceho / majiteľa a to aj pri ďalšom prejazde Kaprounu. Na sever od Bystrice je to vôbec nejaké divné 🙁
Ďalšou dedinou je Klenová. Tu sme sa vrátili na cestu, ktorou sme sa ráno vydali na Matějovec. Po príjazde ku železničnému priecestiu Jindřichohradecké úzkokoľajky sme ale nepokračovali priamo do kopca na Albéř, ale zabočili doprava (podľa značenia cesta na Novú Bystřici) trochu dlhšia trasou cez Hůrky. A urobili sme dobre. Práve v dedine sa zase rozpršalo, ale našťastie je hneď pri križovatke autobusová zastávka so síce dosť zničenou, ale funkčnou čakárňou. Schovali sme aspoň sedla a riadidlá našich bicyklov a aj seba pod strechu a asi hodinu sa rozprávali, než dážď ustal.
Potom už nás čakal opatrný zjazd mokrou cestou na križovatku pred Novú Bystřicí, kde už je to od benzínky naozaj kúsok do penziónu. To sa mi aj pri ďalších cyklotoulkách Českou Kanadou páčilo, že nech už ste tu kdekoľvek v úplnom tichu prírody, stačí pár šliapnutí, prejdete cez hrb a zrazu ste v meste, s vymoženosťami civilizácie, vrátane obchodov, reštaurácií alebo horúcej sprchy v penzióne.
Aj keď mala táto trasa skoro rovnakú dĺžku, ako predchádzajúci výlet do Jindřichovho Hradca, predsa len o stovku viac výškových metrov (630) bolo trochu poznať. Ani dnes nechýba obligátna mapa trasy, kde sme sa to túlali a videli všetky tie huby a iné zaujímavosti tunajšej krajiny.
